Dolce Diaries

Dolce Diaries #1 : Dve čiarky

4. septembra 2020

Dve čiarky – alebo – ako som sa stala mamou

Vitajte v sladkých denníkoch jednej matky-autorky. Pomenovanie matka-autorka vlastne zahŕňa polovičné posolstvo tohto krátkeho článku. Moje dva sny sa splnili. Stala som sa autorkou a neskôr aj matkou. Začneme od konca.

  Kedysi, v dávnych dobách bájnych bohov a dinosaurov, som netúžila po rodine. Načo chlapi, načo deti, načo zástera, načo to všetko… Ja a piecť koláč? Ja a prebaľovať plienky? Ja a vzdať sa môjho milovaného 10-hodinového spánku? Nikdyyy! Ale čudujte sa svete, jedného dňa prišiel ON, môjho srdca šampión, a všetko toto zmenil. Zrazu, keď som mala po boku správneho muža, ktorému môžem veriť a na ktorého sa môžem spoľahnúť, sa ozval môj prachom-zapadnutý materinský pud a ovládla ma silná túžba rozmnožiť naše DNA. 😊 A tak sme sa po dvoch rokoch zasnúbili, potom sme sa na tretie výročie vzťahu vzali a povedali si, že sme si už užili dosť a je čas snažiť sa o bejby. Mysleli sme si, že to pôjde hneď.

Taká som bola namotivovaná, že som už googlila kočíky a detské postieľky. Veď niektoré kamošky otehotneli len z toho, že na nich partner hodil trenky, prečo by to tak nemalo byť u nás? Okej, priznávam, môj mr. Dolce po mne žiadnu spodnú bielizeň nehádzal, a to možno bola chyba. Lebo… Prešli mesiace a nič. Perióda si chodila načas akoby jej nastavoval budík hodinár vo Švajčiarsku a ja som podliehala panike. Tlaky od rodiny a okolia po svadbe boli neúnosné. Otázky typu„Kedy budete mať dieťa?“ boli na dennodennom poriadku a ja som mala chuť všetkých tých ľudí fackovať rad za radom. Prepáčte mi moju agresivitu, ale, dokelu, čo je koho do toho? Toto je citlivá téma, na ktorú sa ani ja nikdy nikoho nepýtam, pretože je to súkromná vec každého páru. A hlavne, nikdy nevieme, či náhodou ten pár nemá nejaký problém.

  My sme ten problém mali.  Veľký. Bohužiaľ, o troch anjelikov sme prišli. Píše sa mi o tom veľmi ťažko, dodnes ma to veľmi bolí a mám slzy v očiach, keď si spomeniem na to obdobie. Nikto to nedokáže pochopiť, len človek, čo si prešiel niečím podobným. Pamätám si na ten deň, kedy som do vrecka župana schovala tyčinku s dvomi čiarkami, na perách mi pohrával úsmev a ešte s väčším úsmevom som túto novinu oznámila manželovi. Bolo to až 8 mesiacov po tom, čo sme sa začali snažiť. Lenže, nedopadlo to dobre. Počiatočnú radosť pokazila perióda, ktorá prísť nemala. S plačom som sa nechala odviezť na pohotovosť, na ktorej ma nechali čakať na chodbe 4 hodiny v kŕčoch! Nech žije slovenské zdravotníctvo, amen. A po nich mi povedali zlú správu. Moja psychika vtedy utrpela prvé k.o.

  Nič to. Vstaň a začni kráčať znovu – vravela som si vtedy. Trvalo to dlho, reakcia rodiny bola rôzna. Niekto nás podporil, niekto to prežíval horšie ako my, čo mojej psychike nepomáhalo. Už sa to nesmelo stať znova. Už by sme takéto sklamanie neprežili. No stalo sa.

O niekoľko ďalších mesiacov, marí sa mi, že to bolo 9 mesiacov po tom, som opäť držala v ruke test s dvoma čiarkami a tešila sa. Opantala ma nádej, perióda neprichádzala, hoci som už mala v hlave menší blok a každú toaletu sa bála, či nenájdem na papieri krv. Nič také sa však nestalo, a tak som sa objednala k doktorovi, ktorý mi vyrátal ideálny dátum kontroly. Moja radosť sa stupňovala. Šťastná som prišla do ordinácie, no slová doktora ma zmiatli. Niečo tam vraj je, ale nezdá sa mu to. Dal mi nový termín o pár dní a poslal ma domov. Na ďalšej kontrole mi povedal slová, ktoré mi dali druhé k.o. – „Plod sa nevyvíja, zajtra musíte nastúpiť do nemocnice na kyretáž.

Čo vám poviem. Tie dni potom boli len tmavou škvrnou , na ktorú si spomínam, našťastie, matne. Krátko na to sme mali ísť na dovolenku – okružná jazda severným Talianskom. Mala som chuť všetko zrušiť, byť doma, jesť zmrzlinu, revať a pozerať dookola Twilight sériu, no niečo vo mne povedalo: „Stačilo! Ži!“ A tak som na okružnú jazdu išla, čo mi zachránilo zdravý rozum.

Vtedy sme sa s manželom rozhodli zatlačiť na doktorov, aby nás vyšetrili dôkladnejšie. Čo sa to s nami deje? Prečo sa to stále stane? Aký máme problém? Veď na prehliadkach vraveli, že je všetko v poriadku… Otehotnieť sa síce podarí, no proces potom už nie. Lenže, stále to neriešili dostatočne. Túto druhú stratu sme už nekonzultovali s rodinami. Zatajili sme to, pretože sme sa báli reakcií. Báli sme sa opätovnému tlaku – áno, tlak je aj utešovanie a ľútosť.

  Pokus číslo tri nastal po pár mesiacoch. Dve čiarky, na mojej tvári už žiaden úsmev, no malá iskierka nádeje stále horela. Iskierka zhasla presne tri dni po tom s prichádzajúcou periódou. Vtedy si ma už vzal pod ochranné krídla nový doktor a nechápal, prečo ma neriešili skôr. Prečo mi už dávno nerobili krvný rozbor, prečo nezisťovali dôvod potratov…

  Nakoniec mi zistil hneď dve veci. Som krvná skupina A Rh negatív (článok o tomto probléme si prečítate TU). Pokiaľ by bol negatív aj môj manžel, bolo by to v poriadku, avšak manžel je pozitív a tým pádom si moje telo mohlo robiť protilátky. Druhá diagnóza bola – trombofilné mutácie – trombofília(článok o trombofílii si prečítate TU), ktorá musí byť liečená injekciami na riedenie krvi. Vtedy mi dal doktor prvýkrát skutočnú nádej, že liek na moju chorobu existuje. Áno, bude to ťažká cesta, no ak sa dostaneme do finálnej destinácie, bude to stáť za to.

  Na istú dobu som dieťa vypustila z hlavy. Mala som veľmi veľa práce s dokončením tretej knihy (Placebo My), okrem toho som mala dve zamestnania. Starostí som mala až-až, voľného času minimum, nie to ešte čas na myšlienky o založení si rodiny. A vtedy sa to niekedy stalo. V najviac hektickom období môjho vtedajšieho života (hektickejšie obdobia mám už len teraz, samozrejme 😊 ). Často mi bývalo čudne, zaspávala som počas dňa, točievala sa mi hlava. Nič som si však nepripúšťala, preto som sa prvýkrát odhodlala urobiť si test až po mesiaci, keď mi meškala perióda 10 dní. A bang!

Tentoraz žiaden duch, žiadne slabé náznaky dvoch čiarok. Tieto svietili ako neóny, že aj keby som chcela, neprehliadla by som ich. Avšak, nedokázala som sa tešiť, nedokázala som sa usmievať a nič som si nesľubovala. Moje srdce bolo toľkokrát zlomené, že ďalšie sklamanie by som už nemusela zvládnuť. Urobila som však všetko podľa pokynov doktora. Okamžite som im volala, predpísali mi injekcie Fraxiparín a lieky Duphaston.

Nikdy som sa nebála ihiel, lenže pichať si sama sebe niečo do tela je proti pudu sebazáchovy. Prvé dva týždne som to prežívala strašne ťažko. Boli aj slzy aj roztrasená ruka. Pri každej bolestivej rannej rutine, pri každej nevoľnosti a čase stráveným nad wc misou, som však myslela na to, že to robím pre Bebe. Začala som ho tak volať preto, lebo jediné, čo mu nerobilo zle, boli Bebe keksíky (nie, toto nie je reklama, ale fakt). 😊 Stále som sa ale z tehotenstva nedokázala tešiť a rozprávať o ňom. To som dokázala až po prvej kontrole, kde mi doktor oznámil, že je všetko v poriadku. Vtedy som sa zmenila na ľudskú fontánu, že aj v Dubaji by sa mohli hanbiť. Moje Bebe bolo v poriadku… Začal sa mi plniť môj sen. Stať sa matkou.

A splnil sa. Po mesiacoch strachu, chorôb (okrem iného som dostala tehotenskú cukrovku, našli mi šelest na srdci a iné srandy) som sa konečne 10.6.2020 dočkala a z Bebe sa stal malý Marco, zlatíčko, ktorý dal môjmu životu definitívny zmysel.

Týmto článkom by som chcela dať nádej každej žene, ktorá sa snaží o dieťatko. Vo veľa prípadoch je tento problém riešiteľný a vo veľa prípadoch svoje robí najmä psychika (priveľká túžba po dieťati, posadnutá honba za tehotenstvom a obsesia, tlak partnera, rodiny, okolia…). Viaceré ženy mi písali, ako sme to mali, ako sa nám podarilo a ako sme to zvládali, preto som sa rozhodla napísať o tom pár slov, ktoré by mohli byť niekomu v budúcnosti nápomocné. Sem vám zhrniem niekoľko bodov.

  • Nestresuj, nepreháňaj, nebuď dieťaťom posadnutá, nerob „veci“ strojene, lebo je „ten dátum“
  • Nepočúvaj zaručené rady premúdrych dám, ktoré rodili pred XY rokmi, dnes je iná doba, ľudia majú iné, nové ochorenia oproti našim predkom. Čo fungovalo vtedy, nemusí fungovať teraz. (Výnimka potvrdzuje pravidlo)
  • Ak ťa doktor dôkladne nerieši, neboj sa ho vymeniť. Ja som vymenila 4 doktorov a dobre som urobila. Každý k problému pristupoval úplne inak.
  • Neporovnávaj sa s kamarátkami, sesternicami, susedami. Každá sme iná.
  • Negoogli si vymyslené diagnózy a netráv hodiny na fórach modrého koníka.
  • Rieš svoju situáciu s odborníkmi, no nezabúdaj žiť!
  • Niektorým ženám sa naozaj nikdy nepodarí stať matkami prirodzene ani umelým oplodnením. V tom prípade je tu stále možnosť osvojiť si dieťatko bez domova. Sama som nad tou alternatívou uvažovala… Vždy existuje riešenie, no nie vždy je jednoduché.

Verím, dúfam, že som vám týmito úprimnými slovami dodala aspoň trošku nádeje. Verím tiež, že mnohým z vás sa podarí získať ten najväčší dar, aký môže žena dostať – malého človiečika, ktorého bude bezprostredne milovať od počiatku až naveky.

Na záver by som vám rada zazdieľala článok s podcastom, kde sa k danej téme vyjadruje odborník. (Zdroj: https://www.40plus.sk )

V nasledujúcom Dolce Diaries si rozoberieme môj druhý sen – alebo, ako som sa stala autorkou. Budem sa tešiť na vaše reakcie, komentáre, zdieľanie, čokoľvek. Neváhajte ma kontaktovať na mojich sociálnych sieťach, odkazy nižšie, a keď to bude v mojich silách, rada budem nápomocná.

Veľa šťastia, pozitívneho myslenia a lásky vám želá

Baja Dolce

10 komentárov

  • Reply Dana 4. septembra 2020 at 20:57

    Nuž prešli ste si ťažkú cestu,ale stálo to za to.Viem o tom tiež svoje.Prajem vám už len samé šťastné dni .A pre čitateľky ktoré majú podobný problém by som možno dala do pozornosti knihu Zázrak zo skumavky-Laura Krauz .Aj toto je možnosť.

    • Reply Baja Dolce 7. septembra 2020 at 9:37

      Ďakujem vám, Danka, veľmi si vaše slová vážim. A áno, aj to je možnosť, ako vravíte. Ak je dieťa vytúžené, je jedno ako sa dostane na svet <3

  • Reply BarboraDeParris 4. septembra 2020 at 22:28

    Baji, naozaj ťa obdivujem, aká si silná žena! Aj mi pri tvojom článku vybehli slzičky, museli ste to mať veľmi ťažké a ako si písala – nevieme to pochopiť, keďže sme to nezažili. Teším sa, že sa vám to nakoniec podarilo a malý Marco vám robí radosť💜

    • Reply Baja Dolce 7. septembra 2020 at 9:38

      Ďakujem, Barborka, už je dobre, každý deň mi robí radosť a hojí zlomené srdce <3

  • Reply Michaela Zamari 5. septembra 2020 at 1:09

    Krásne napísané, plné emócií a nadhľadu. <3 Mrzí ma, čím si si musela prejsť, ale som si istá, že by si to absolvovala znovu, pretože pre ten nádherný výsledok to stálo. <3 Nech ste už len zdraví a môžete si užívať spoločnosť jeden druhého. :))

    • Reply Baja Dolce 7. septembra 2020 at 9:38

      Asi by som si tým prešla znovu keď viem, aký je ten môj malý princ úžasniak :-* Ďakujem z celého srdca, zlatko <3

  • Reply Alena Precechtelová 5. septembra 2020 at 17:27

    , Ahoj Baja , viem o čom píšeš. Veľmi dôverne si pamätám túto beznádej , hoci je to už veľa rokov . Ja som porodila dvakrát v šiestom mesiaci / január a november1976/ Lekári mi tvrdili , že som slabá a preto sa to stalo . Až lekár, ktorý sa ma ujal potom zistil toxoplazmózu a rozšírený krčok maternice. Po liečbe a rôznych vyšetreniach / Ty vieš o čom píšem / som 21.6. dostala povolenie otehotnieť / presne si ten dátum pamätám je to deň narodenín môj manžela/ a inštrukciách čo bude potom som išla so slzami radosti domov Po mne stačilo tie trenky hodiť a bola som tehotná , aj teraz sa to podarilo na prvý krát. Po nedostaní prvej menštruácie som naklusala ako na koni doktorovi Cupánikovi . O dva týždne som už ležala v nemocnici. Nebudem opisovať , čo všetko sa dialo , kto tým prešiel vie, kto nie aj tak nepochopí . 22.3. 1978 som sa konečne stala mamou po ťažkom pôrode kliešťami na poslednú chvíľu / o ktorom rozhodol znovu môj doktor, lebo ten ktorý bol dovtedy pri mne si nevedel rady , Reného kriesili asi pol hodinu . Keď ma doktor celú dokmásanú zašíval tak som sa opýtala kedy budem môcť mať ďalšie dieťa . Myslel si že srandujem , tak ako pred tým , keď som sa pýtala či sú v tom bruchu dve deti, aby som to všetko nemusela absolvovať ešte raz . Asi po dva a pol roku v decembri sme prišli za ním aj s manželom ukázať mu náš poklad , René sa ho opýtal, či nám dá bračeka hneď teraz . Takže doktor si hneď domyslel ,že som to myslela vážne. Po vyšetrení a upozornení či viem čo ma čaká povedal, že tak sa asi čoskoro stretneme . Náš druhý poklad začal klíčiť na Vianoce 1980 a začiatkom februára som už znovu ležala v Kochu . Veľa ľudí si klopalo na čelo, že či mi nestačí jedno dieťa a znovu všetko absolvujem . Manžel sa staral o Reného . Aj keď som sa vrátila z nemocnice, kde som neležala tak dlho ako prvý krát sa musel starať o všetko , ja som mohla ísť iba na prechádzku s Renkom a inak ležať . Nemohla som ho zobrať ani na ruky , aby sa mi niečo nestalo . Takže René od začiatku vedel, že mám v brušku bábätko a potom ho v nemocnici porodím . Všetko chápal a stále mi hladkal brucho aj keď bolo ešte malé a rozprával, aby braček v brušku pekne papkal a rástol . Vôbec nechcel sestričku ani sa nedal presvedčiť, že by to mohlo byť dievčatko . 18.9 1981 som porodila syna Andrejjka / meno vybral samozrejme Renko / Keď nás pustili na piaty deň z nemocnice, celú cestu ho mal v perinke na kolenách a nikomu ho nechcel dať . Potom sme boli tá Najšťastnejšia rodina až do 6.9.2014 kedy René zomrel rukou vraha . Tak Tí ktorí si klopali na čelo , že chceme ďalšie dieťa , tak teraz uznali , že sme urobili dobre . Neviem, či to bola nejaká predtucha , alebo čo , ale nikdy som nechcela , aby René bol jedináčik . Tiež on vždy nakúkal na bábätká a stále chcel bračeka . No rozpísala som sa poriadne . Len som Tým chcela povedať , že za akýchkoľvek okolností sa oplatí mať deti . Keby sa nám to nepodarilo tak by sme si zobrali detičky z domova/ áno aj o tom sme premýšľali , lebo som si myslela , že deti nikdy nebudem môcť mať/ Ale to je už iný príbeh

    • Reply Baja Dolce 7. septembra 2020 at 9:43

      Alenka, v prvom rade ti veľmi pekne ďakujem, že si nám napísala svoj strastiplný príbeh a aj to o rodinnej tragédii, čo ma neskutočne mrzí. Nie je to fér a človek, mama, otec, sa s tým nikdy nevyrovná. Ešte si spomínam, ako som nariekala za anjelikmi a pritom som ich nikdy nedržala v rukách, nemali meno, nemali sme spoločné spomienky, no aj tak to dodnes bolí. Takže tvoju bolesť možno z veľmi malej časti chápem, aj keď sa to nedá porovnávať. Si bojovníčka a tvoje rozhodnutie mať deti dve bolo správe. Ešte raz ďakujem <3

  • Reply Brumka 6. septembra 2020 at 20:05

    Oh, Baji,… obdivujem ťa, si silná žena a máš úžasného manžela, ktorý je vo všetkom s tebou, a tak to má byť… až som mala szy a som rada, že napriek všetkému si našla silu ísť ďalej a teraz máte krásny poklad Marca ❤️ nádej je vždy, len ju nemôžeme stratiť

    • Reply Baja Dolce 7. septembra 2020 at 9:44

      Ďakujem, Brumka moja :-* Verím tomu, že ak by som na to bola sala, nikdy by som to nezvládla, ale mám skvelého muža a rodinu. A teraz sme rodina my a to je najviac <3

    Leave a Reply