Dolce vita

Hystéria alebo dar?

13. marca 2020
freepik photo

V posledné dni sa toho vo svete udialo mnoho a mnohých sa to reálne dotýka. Či priamo nás, alebo našich blízkych, známych. Najskôr som sa k tomu nechcela vyjadrovať, veď vyjadrenia už dáva takmer každý – poslanci (veď je to ich práca), doktori, epidemiológovia, sestričky, cirkev, ľudia pracujúci alebo žijúci v zahraničí, blogeri, influenceri, celebrity atď… Všetci sa zhodujú v jednom – nepanikáriť, no správať sa zodpovedne.

  Tiež mám na to vlastný názor, tiež som si spočiatku myslela, že to prejde, že sa to ku nám nedostane, že my ako malá krajina sme viac menej v bezpečí, no nie je to tak. Spád udalostí za posledné dni hovorí o tom, že sa nás to týka rovnako. Sme v tom, bohužiaľ, všetci. Alebo žeby našťastie? Toto moje zamyslenie vám viac rozoberiem nižšie a to je i dôvod, prečo som sa rozhodla tento miničlánok napísať. Inšpirovala ma k tomu aj moja mamina, najdôležitejšia žena v mojom živote. Vraví mi, že možno aj náš názor by mohol zaujať ľudí, no že túto úlohu prenecháva mne, keďže vraj mne to písanie ako autorke ide lepšie (posúďte sami).

  Našťastie, že prišiel vírus.

  Predtým, ako ma ukameňujete, prosím, skúste čítať do konca a s porozumením a empatiou. Ja sama som v rizikovej skupine. Po dlhých rokoch snaženia sa, pokusoch, slzách a strachu konečne nosím pod srdcom naše vymodlené a vysnívané dieťatko. Nebojím sa o seba, ale bojím sa o našu lásku. Som matka, cítim, že sa vo mne dieťatko hýbe, cítim, kedy sa zľakne, kedy sa mi pritúli do dlane, ktorou ho cez bruško hladím. A ono cíti moje pocity. Vie, kedy som šťastná, no vie aj to, kedy sa bojím, kedy plačem, kedy prežívam stres. Snažím sa tomuto všetkému negatívnemu predísť tým, že som doma. Že beriem tento vírus ako symbol toho, že bolo načase spomaliť. Zastaviť sa, upustiť od nášho šialeného tempa.

  Tento vírus, ktorý už, bohužiaľ, o život pripravil veľa ľudí, nás má mnoho naučiť. Až teraz sa odhalia naše charaktery, naše zmýšľanie a súdržnosť, naša ľudskosť a empatia. Teraz máme zastaviť, spomaliť tempo, byť doma so svojou rodinou, venovať čas samým sebe, oddychovať, čítať, urobiť si trebárs predčasné jarné upratovanie v rámci psycho-hygieny. Upiecť koláč, navariť dobrý obed, spolu si pozrieť film, porozprávať sa, zasmiať sa, zahrať si spoločenské hry, vyjsť si na prechádzku do prírody, kde sa nachádzate len vy a to, čo je na tejto planéte najkrajšie – zeleň, rozkvitajúce kvety, spievajúce vtáky, úžasný vzduch a teplé slnečné lúče.

  Takto to vnímam ja. Naša planéta Zem má dosť našej rýchlosti, má dosť toho, ako zamorujeme naše ovzdušia tým, že 1 človek sa vezie v 1 aute, má dosť toho, že hádžeme odpadky do našich lesov, jazier a morí. Naša Zem nám vraví, že má dosť toho, ako sa správame k zvieratám, ako rúbeme lesy, ako ničíme domovy miliardám živým tvorom. Naša Zem je múdra a dáva nám signály, ktoré sme doteraz možno krvopotne ignorovali so slovami – ale veď nás sa to netýka, veď na to máme našu vládu.- Toto je typická ľudská vlastnosť – vlastnú zodpovednosť preniesť na niekoho iného, nadávať na vyššie postavených namiesto toho, aby sme sa pozreli na seba, uvedomili si vážnosť situácie a začali zmenu práve u seba – vo svojom dome, vo svojej hlave a najmä vo svojom srdci.

  Sú samozrejme aj výnimky. Sebeckí ľudia, ktorí nad situáciou stále mávnu rukou, ktorí sa vysmievajú autoritám, ktorí si myslia, že zhltli všetku múdrosť sveta. Ktorí v dobe karantény, keď sa uzavierajú školy a škôlky, vezmú svoje deti na lyžovačku, kde je mnoho ďalších podobne zmýšľajúcich ľudí, alebo jednoducho svoje deti pošlú von, kde sa stretávajú vo veľkých skupinách na ihriskách (áno, za iných okolností je krásne vidieť mladých, že chodia von a nesedia doma pri počítačoch, no v tomto období je toto práve výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo). Vážení, toto nie sú prázdniny! Tých si ešte užijete, no teraz je dôležité, aby sme boli zodpovední. Lebo bude neskoro plakať nad rozliatym mliekom potom, keď náhodou, nedajbože, prenesieme vírus na niekoho z našich blízkych, ktorí to nemusia vôbec zvládnuť dobre, ktorým to môže naozaj ublížiť. Ponaučme sa z prípadov okolitých krajín. Myslime predtým, ako budeme konať!

  Potom sú tu aj ľudia, ktorí podliehajú panike, vo veľkom vykupujú obchody, doslova škrečkujú múku, cestoviny, konzervy a hlavne dezinfekčné prostriedky. Áno, je skvelé mať zásobu, no v zásobe nepotrebujeme mať zo všetkého po 30 kusov. Nie je to ani ekonomické a ani ekologické, hlavne je to veľmi hlúpe a sebecké. Stačia nám dve mydlá, dve dezinfekcie, pár balíčkov múky, ale hlavne, čoho je stále v obchodoch dostatok – potrebujeme vitamíny vo forme ovocia a zeleniny. Práve tieto spomenuté položky mali byť teraz „vykúpené“. Treba si budovať imunitu, zamyslieť sa nad tým, čo konzumujeme, a naše telo nám to v dobrom vráti.

  Je však niečo, čomu nerozumiem – všetko s prívlastkom antibakteriálny. Vypredané. Takto je to v kamenných obchodoch i v online eshopoch – robila som si prieskum. To vážne ste doteraz nič také doma nemali? To naozaj ste si až teraz začali pri upratovaní dezinfikovať domácnosť? Naozaj ste si až teraz začali umývať ruky? Pri tomto zamyslení sa mi zasekáva mozog a veľmi sa musím premáhať, aby som ako-tak týchto ľudí dokázala pochopiť. Jediné, čo mi napadne pri pani, ktorá na videu doslova nadáva pani predavačke za nevyložené mydlá, že je to sebecké, hlúpe, smutné a na zamyslenie. Táto situácia nás mala spojiť a nie dávať nám dôvod správať sa k sebe ako hyeny. Viem, týchto ľudí ovládla panika, no takýmto prístupom nič nevyriešime. Stačí nám aj obyčajné mydlo, stačí nám len zastaviť sa, zamyslieť sa a byť doma s rodinou. To hádanie sa o mydlo v obchode nás chorobe neuchráni, práve naopak!

  Je toho ešte mnoho, čo by som možno rada napísala, no v tomto období si uvedomujem, ako je čas vzácny a ako letí. Že to, čo sa stalo pár minút dozadu je už minulosť, ktorú nikdy nevrátime. A práve aj čas je liekom, stačí byť trpezlivý. Preto pre dnes končím, idem sa venovať oddychu, pozitívnemu mysleniu a modlitbám za to, aby sme si všetci čoskoro mohli povedať, že sme to zvládli.

  Verte tomu, že za mrakmi je vždy slnko. Treba len počkať na vietor, ktorý ich odfúkne a na to treba len čas.

S láskou vaša BAJA DOLCE

2 komentáre

  • Reply BarboraDeParris 13. marca 2020 at 15:38

    Úplne s tebou súhlasím vo všetkom, krásne si to zhrnula! Kiežby takto rozmýšľali všetci🙏💜

  • Reply Lina 13. marca 2020 at 15:51

    Krásne napísané, tak z duše a úplne sa stotožňujem. Ja som patrila k tým nepanikárom, veď sme sa stretli na Mecheche, ťažká pohoda a viera v pekný zajtrajšok… a priznám sa, ako sa to začalo nabaľovať, aj som si poplakala na manželovej hrudi, skrátka ma v istej chvíli zovrel taký úzkostný pocit, teraz už aj ty to poznáš – ten strach a dieťa. Ja ešte k tomu trpím zlými snami, presnejšie katastrofickými (obrovské meteority padajúce z neba, nákazy, zombieci …jop..tak mi pracuje fantázia a ešte v tých snoch pred všetkým utekám so synom v náručí). No a v tej chvíli som sa zrazu zacítila ako vo svojom sne – divný pocit, priznávam dostal ma. …. Ale vypustila som ventil a odvtedy je to lepšie a teraz už dokážem povedať, že optimisticky opäť verím, že bude dobre. A veru aj preto, že v istej chvíli, keď som bola s Teom na takej osamelej prechádzke v lese, uvedomila som si, že asi sme toto potrebovali…a že ak nám ten vírus priniesol aj niečo dobré, tak je to toto – hodina prerozprávaná s mojim synom, len my a príroda…a ležanie s mužom v náručí pred spaním, keď sa iba rozprávame o tom, že bude všetko v poriadku a pomedzi to bozky…. po tej nekonečne dlhej dobe, kedy sme vždy prepásli dobré počasie na labzovanie po lese a kedy sme s mužom iba padli večer a zaspali a doslova si zabudli dať pusu na dobrú noc. Nakoniec mám z toho neuveriteľný duševný detox a momentálne ma netrápi nič, len chcem byť so svojimi chlapcami a užívať si momentálnu chvíľu. Píšem, čítam, čítam synovi, nasávame vitamín D len čo vyjde slniečko (veď preboha žijeme rovno pod lesom !!!), robíme s mužom predčasné veľkonočné upratovanie a ešte sa pri tom aj bavíme….. 😀 … asi to tak malo byť! Peťo skonštatoval, že toto „ľudí opäť naučí spolupracovať“. Tak dúfajme, že áno.

  • Leave a Reply