Habibi

Habibi 35 – trinta e cinco

16. februára 2020
Habibi banner

Cassie

  Sedela som nad rukopisom a nemohla uveriť vlastným očiam. Predposledná kapitola. Predposledná…

  Koľko sa toho udialo v mojom živote za posledných pár mesiacov, kým som tvorila dielo do literárnej súťaže? Neskutočne veľa.

  S úsmevom som sa zrútila do mäkkej postele a zasnívane hľadela do bledého stropu, ktorý som však nevidela. Moje oči videli iný film. Film, ktorý sa začal natáčať odo dňa, kedy som ho prvýkrát stretla.

  Zmes rôznych emócií, zážitkov, odhalení, klamstiev a poloprávd. Celé tie roky som bola tak naivná a zaslepená. Až on mi ukázal v akom svete skutočne žijeme. Až on zmenil moje myslenie i mňa samotnú. Už som viac nebola dôverčivá a hlúpa. Tá cukrová vata, v ktorej ma doma vychovávali, nebola skutočná. Tam vonku je množstvo hrôz a zvráteností, ktoré nám môžu kedykoľvek skrížiť cestu. Doteraz mi pohľad na realitu zakrývala jedna skutočnosť v mojom živote, no tú skutočnosť som sa teraz pokúsila odstrániť raz a navždy. Vedela som, že to nebude jednoduché, bála som sa a nevedela som, či sa mi to skutočne podarí, no musela som to skúsiť. Pre vlastné dobro.

  Harry na pár dní odcestoval, čo sa mi príliš nepáčilo, pretože bol ten typ, ktorý nemá potrebu ozývať sa. Správy mi písal výhradne preto, aby sme si dohodli miesto a čas plnenia dohody. Nechcela som byť stíhačka, ktorá mu bude dýchať na krk, no nejako som dúfala, že po odhalení mojich citov bude trošku prívetivejší. Nestalo sa tak. Nič sa nezmenilo.

  Či ma to trápilo? Áno aj nie. V tomto sa znovu raz objavila moja emocionálna rozdvojenosť a nevedela som si vybrať, ku ktorej z odpovedí sa prikláňam bližšie.

  Čakal ma ďalší náročný víkend, pretože otec chystal jednu z mnohých charitatívnych udalostí. Tentokrát usporiadal obrovské podujatie v jednom z našich najväčších parkov. Tím marketérov, ktorí pracovali na otcovej kampani usúdili, že nič lepšie ako získať si voličov v podobe rodín, neexistovalo. A tak sa začal veľký kolobeh vybavovania, zháňania atrakcií, riešenia programu, či oslovovania umelcov a cateringových agentúr. Do tohto kolobehu otec naplno zapriahol mňa aj mamu, vraj – rodina musí držať pohromade. Brat s manželkou mali ospravedlnenie vo forme dovolenky v Argentíne, no ja som sa vyhovoriť nemohla. Harry bol preč, školu som už nemala, prácu som si ešte hľadať nezačala a tak som sa musela chopiť roboty.

  Nakoniec ten víkend nevypálil vôbec zle. Všetko vyšlo podľa predstáv, dokonca aj počasie bolo ukážkové, hoci tri dni predtým pršalo. Na obrovskom priestore parku boli rozmiestnené nafukovacie hrady a šmýkačky, penový preliezkový svet, hojdačky a kolotoče od výmyslu sveta, stánky s občerstvením či suvernírmi, pódium, na ktorom od obeda až do večera hrali rôzni miestni umelci, súťaže pre deti i dospelých a potom naša rodina, ktorá si užívala spokojnosť nemalého počtu návštevníkov.

  Mama s otcom sa zhovárali s partnermi a potencionálnymi voličmi a ja som sa spolu s Jolandou, otcovou asistentkou, primiešala medzi deti, s ktorými sme vyvádzali ako malé. Obraz našej idylickej a harmonickej rodinky bol doslova a do písmena ukážkový. Na udalosti nemohli chýbať ani novinári z tlače a televízie, čiže ešte dnes sa chýry o otcovej láskavosti dostanú k ďalším niekoľkým tisícom voličom cez médiá. Bravúrny plán!

  Neskôr večer som padla unavená do postele a mala som dosť. Victoria sedela až nezvyčajne ticho pri kozmetickom stolíku a pozerala na mňa cez odraz v zrkadle. Ja som si ju nevšímala a klipkajúc očami som sliedila, čo nové na sociálnych sieťach.

  Po naozaj obdivuhodnej chvíľke ticha, ktorú mi moja nepodarená a v tomto byte nevítaná sestra poskytla, sa na mňa otočila s prižmúrenými očami.

  „Čo je toto?“ spýtala sa ticho, no s dôrazom.

  „Čo?“ Pozrela som na ňu spoza telefónu, ktorý mi bal drahocenný životný čas.

  „Toto!“ Zamávala mi pred očami nevybratým receptom od doktora. V duchu som si vynadala, pretože som ho mala vybrať, alebo schovať na bezpečnejšie miesto.

  „Nič. Polož to.“

  „Nič vyzerá inak,“ oponovala mi.

  Prevrátila som otrávene očami. „Je to antikoncepcia. Zabudla som si ju vybrať.“

  „Antikoncepcia, áno?“ zopakovala a na chvíľu opäť zmĺkla. „Nestačia ti kondómy?“

  Zamrzene som sa pozrela na svoju namrzenú dvojičku a nevedela som, čo ju štve. „Nie nestačia. Neverím, že by ma v mojej situácii ochránili. A teraz ma, prosím ťa, nechaj. Idem spať.“ Po tých slovách som si nastavila na telefóne budík a znovu som zaľahla do voňavej posteľnej bielizne.

  „Ani toto ťa nezachráni,“ zamrmlala, hodila papier na stolík a konečne vypadla z izby. Jasné! Pri tebe ma ani všetci svätí nezachránia, pomyslela som si.

  Konečne som zavrela oči a pokúsila sa spať. Myšlienky mi vírili hlavou, a tak trvalo veľmi dlho, kým som prepadla hlbokému spánku.

  Zacítila som jemný tlak na stehnách a v podbrušku. Netrpezlivo som sa zamrvila. Chcela som spať, no niečo ma rušilo. Viečka som mala ťažké, a tak som ich nechávala zatvorené. Tlak sa po chvíli začal zvyšovať. Zaťala som svaly a ochromila ma bolesť. Neochotne som otvorila oči a zbadala nad sebou mohutnú postavu.

  Dlho mi trvalo, kým som si uvedomila, čo sa deje, čo ten človek, muž, so mnou robí. Veľkými rukami ma držal za boky a pravidelnými pohybmi vnikal do mojich útrob. Ten muž so mnou súložil.

  Svedčili o tom aj jeho vzdychy a oči vyvrátené od rozkoše. Nepoznala som ho, nikdy predtým som ho nevidela, no zmocňoval sa môjho tela. Bolesť pramenila z môjho lona, ktoré ho neprijímalo.

  Vzlykla som. Konečne som sa začala prebúdzať z akéhosi delíria. Vyslovila som slabé nie, no takmer bez hlasu. Zaprela som sa rukami o jeho nahú hruď a chcela ho od seba odtlačiť, márne. Bola som slabá. Muž zrýchlil tempo, zvalil sa na mňa a dychčal mi do ucha.

  Rozplakala som sa.

  „Nie, nie, prosím!“ fňukala som a snažila som sa ho zo seba striasť, no bez výsledku.

  „Veď si to chcela, kráska,“ zavrčal mi do ucha a následne mi doň strčil jazyk.

  „Nie, pusti ma, prosím, nie!“ plakala som, keď muž vnútri mňa zamrzol, celý sa zachvel a nové vzdychy prezrádzali, že práve dosiahol orgazmus.

  Teraz som ho už odtláčala aj nohami. Z celej sily som sa potrebovala oslobodiť, očistiť, prebudiť z nočnej mory.

  Zrazu ma chytil pod krk a hrozivo sa na mňa zamračil. „O čo ti ide, ty sprostá kurva? Doteraz si ma o to prosila!“ zhúkol po mne.

  S hrôzou som na neho pozerala neschopná slova. Slzy mi v tichosti obmývali tvár, keď som hľadela do cudzieho páru očí.

  Muž ma nakoniec pustil a so zasyčaním zo mňa vyšiel. Od bolesti mi myklo tvárou, a keď sa postavil vedľa postele, nohy som si pritiahla k sebe v obrannom geste.

  V izbe bola takmer tma, no videla som, ako si ten muž zroloval z penisu kondóm a hodil ho do koša. Niečo si zamrmlal, obliekol sa a potom zmizol z môjho bytu, o čom ma presvedčilo hlasné buchnutie dverami.

  Celá roztrasená som sa posadila a snažila sa upokojiť, čo bolo pekelne ťažké. Všetko okolo mňa sa mi zdalo, akoby to bolo za zahmlenou a nereálnou oponou. Ako sen, z ktorého sa neviete zobudiť, hoci si to veľmi želáte. Nohy som mala ako zo želé, a keď som sa postavila, skoro som spadla na zem.

  Nevedela som, čo mám robiť, komu zavolať, ako sa zachovať. Sotva som si dokázala vysvetliť, čo sa to práve stalo. Kto bol ten muž a prečo si nič predtým nepamätám?

  Hystericky som sa rozplakala, pretože som si predstavila, čo sa všetko mohlo stať… Mohol ma zabiť… Preboha!

  Musím zavolať Bei. Musí mi pomôcť. Bojím sa, tak strašne sa bojím!

  Podišla som roztrasene ku kozmetickému stolíku, kde ležal môj telefón, no niečo ma donútilo pozrieť sa do zrkadla.

  „Nie!“ vykríkla som náhle a roztriasla som sa ešte viac. Hľadela som na svoj odraz v zrkadle a zrazu som konala skratovo.

  Ruku som zatla v päsť a buchla ňou do zrkadla, ktoré sa s treskotom rozbilo na tisícky častí. Aby mi nebolo málo, buchla som znova, pričom ma ochromila bodavá bolesť zo skla, zapichujúceho sa do mojej ruky.

  S roztvorenými očami som pozrela na svoju ruku, z ktorej teraz kvapkala krv. Krvavá červeň. Jedovatá toxická červeň, ktorá mi zrazu dala odpoveď na to, čo sa stalo.

  Spotená som sa zobudila z nočnej mory. Plytko som dychčala a rozhliadla som sa po tmavej izbe. Bola prázdna. Kiež by som si mohla povedať, že to bol len zasraný sen. Lenže nebol. Bola to spomienka. Spomienka na temné obdobie. Na obdobie môjho života, na ktoré by som najradšej raz a navždy zabudla.

  Odhrnula som baldachýn postele a vybrala sa priamo do kúpeľne. Potrebovala som zo seba zmyť pot a pocit špiny. Pustila som vodu, no pred vstupom do sprchy som sa ešte raz zahľadela na svoje trasúce ruky.

  Takmer na nich nebolo známky po rozbíjaní zrkadla až na malinkú jazvu na pravom prostredníku. Bola tenká a bledá, no navždy mi bude pripomínať najhoršie precitnutie v mojom živote.

Bolo mi jasné, že túto noc už nezaspím.

  Hodiny ukazovali pár minút po druhej ráno. Vzala som do ruky telefón a prezerala si na sociálnej sieti nočných vtákov, ktorí túto noc taktiež oželeli spánok. Zelená gulička svietila iba pri troch menách. Jeden spolužiak zo strednej, kamarátka, s ktorou som sa zoznámila na Wattpad, a Gia.

  Pri poslednom mene som spozornela. Posadila som sa a v hlave mi skrsol zúfalý nápad. Harry nebol doma a potrebovala som sa nejako rozptýliť.

  Prsty mi začali behať po klávesnici a zastavili sa až vtedy, keď na displeji svietil text: „Ahoj, si v LocalX?“

  Stlačila som tlačidlo a správa sa odoslala. Fanaticky som hypnotizovala telefón až dokým pod mojím textom nezasvietilo slovo prečítané a následne sa rozsvietili skákajúce bodky.

  „Čauko, áno som. Dnes nuda. Čo by si rada?“

  Dychtivo som sa pustila do odpisovania. „Nemôžem spať. Môžem prísť?“

  „Harry tu nie je, neviem, či je to dobrý nápad.“ Odpísala.

  Zamračila som sa. „Viem, že tam nie je. Má sa vrátiť až zajtra. Len si potrebujem vyvetrať hlavu.“

  „Cassie, naozaj to nie je dobrý nápad.“

  Pobúrene som vstala a vzala som si veci, ktoré som mala prehodené cez operadlo stoličky. Bojkotovala som poslednú správu od Gii. Nebol dôvod, prečo by som si nemohla ísť vyvetrať hlavu. Som dospelá žena a sama viem, čo je dobrý nápad a čo nie.

  Gia mi medzitým poslala ospravedlňujúce správy, na ktoré som jej len napísala, že aj tak prídem.

  Zavolala som si taxi, a kým som naň čakala, pokúsila som sa zakryť kruhy pod očami silným korektorom.

  Nevedela som, prečo ma do toho prekliateho podniku tak ťahalo, keď som sa tam vždy buď vytočila, alebo som sa tam necítila dobre pre povesť môjho kamaráta s výhodami. A možnože to bolo práve kvôli nemu. Lebo mi tak veľmi chýbal, až som si ho potrebovala pripomenúť. V každom prípade som bola stále emancipovaná žena s vlastným názorom, hoci nie vždy bol najsprávnejší. Dnešnú noc by som bola odsúdená na námesačnú službu, takto sa aspoň trochu zabavím, keď už nič iné.

  Gia mala pravdu. Dnes očividne majiteľ lokálu nezarobí na ďalšiu zlatú retiazku, no mne súkromnejšia atmosféra úplne vyhovovala. Pri registrácii som nemusela čakať, ochrankár Steiner si ma vzal pod svoje ochranné krídla a učil ma nové frázy po nemecky, kým ma sprevádzal k voľnému boxu na prízemí.

  „Komm mit mir, Schatzi. Dnes platiť ja,“ vravel mi veselo a rukou na niekoho zamával.

  „Čo si dáš?“ pýtala sa ma čašníčka, ktorú som ešte nevidela.

  „Ehm, biele víno. Ďakujem,“ odvetila som a nechala sa usadiť do boxu hneď pri pódiu, na ktorom sa pripravovali kulisy pre posledné vystúpenie tohto večera.

„Svetlé vlasy ti pristali viac,“ povedala čašníčka a odišla. Nechápavo som otvorila ústa.

  „Gia mi povedať, že ty prísť,“ vravel lámavo Steiner a vyzeral spokojne, prerušil tým tok mojich predošlých myšlienok.

  „Áno, prosím. A kde je?“

  „Už ísť. Počkať tu!“ skríkol, lebo hudba z reproduktorov zosilnela, a niekam sa vybral.

  Osamela som, no nie nadlho. Čašníčka, ktorá mi bola mimochodom nesympatická, priniesla víno a hneď za ňou sa prirútila Gia v priliehavých trblietavých šatách.

  Dala ruky v bok a prepálila ma vyčítavým pohľadom. „Ty si tá najtvrdohlavejšia ženská na svete!“

  Zmierlivo som sa na ňu usmiala. „Čo piješ?“

  Vzdychla si, sadla ku mne a pobozkala ma na líce. „Už viem, prečo je do teba ten Linton taký hotový,“ uškrnula sa, „dám si nejaký energeťák. Dnešnú šichtu už nedávam.“

  Pri zmienke o tom, že je do mňa Harry hotový som sa musela uškrnúť. Potešilo ma to viac, akoby malo.

  Doobjednali sme drink, Steiner sa vrátil aj so Zoey a spolu sme si krátili dnešnú čudnú noc. Pozreli sme si striptízovú šou, smiali sme sa jeden na druhom, rozprávali sme sa o plánoch ku koncu leta a ani sme sa nenazdali, blížila sa záverečná. Ani tá nás však nevyhnala do postelí. Ja som nechcela byť sama so svojimi spomienkami vracajúcimi sa v strašidelných snoch, a oni boli na život bez spánku zvyknutí.

  O pol šiestej ráno som sa s Penelope krútila okolo kovových tyčí, so smiechom sme nakláňali hlavy a naše malé publikum zložené zo zamestnancov nám tlieskalo do rytmu.

  „Poriadne, Cassie!“ skríkla Zoey a zapískala na prstoch ako nadržaný chlap.

  Víno v mojej hlave s nedostatkom spánku so mnou robilo divy, a tak som sa zachichotala a z celej sily som sa vyšvihla na tyč, ako mi to predtým ukazovala Penelope. Nohy sa mi kĺzali, stehná ma pálili, no akosi som sa dokázala udržať nad zemou. Teda až dovtedy, pokým sa moje oči nestretli so zúrivým smaragdovým pohľadom pár metrov odo mňa.

  Harry sa vrátil!

  Habibi je späť!

  S buchotom som dopadla na zem a cítila som, že sa niečo poriadne posralo.

Trinta e cinco – tridsaťpäť (galícijčina)

Pár slov od autorky

Krásny nedeľný podvečer želám, milí moji. Po dlhej dobe som tu zase aj s príbehom Habibi. Viem, že v tejto časti nebol žiaden Harry, čo mnoho z vás niekedy až príliš prežíva (nebojte, veď aj ja), ale táto časť mala byť hlavne o Cassie. Ďalšia skladačka puzzle pre vás, aby ste si mohli spájať všetky kľúčové informácie.

Dala som si záväzok, že do konca marca príbeh dokončím, avšak, bude mať dva konce. Jeden koniec dostanete online, no ten ďalší bude až v reálnej knihe, aby som mala pre vás aj nejaké prekvapenie.

Ďakujem za vašu podporu a priam zlatú trpezlivosť. Ste najlepší.

S láskou vaša BAJA DOLCE

Obsah tejto stránky (www.bajadolce.sk) je duševným vlastníctvom autorky Baja Dolce a je chránený v zmysle Autorského zákona č.185/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov a príslušnými platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Kopírovanie textu je výslovne zakázané bez písomného povolenia autorky.

You Might Also Like

5 komentárov

  • Reply Mirusik 16. februára 2020 at 19:52

    Och, no ja sa neviem dočkať kedy toto budem mať v poličke.. 💜💜💜💜💜

  • Reply Niky.L 17. februára 2020 at 0:53

    Děkuju za tebe a to, že tvoříš tak skvělé věci. Jsi kouzelnice🤩💜 Miluju to!

  • Reply MartinaD_88 18. februára 2020 at 9:16

    Baji, úžasne 👌
    Tesim sa na knižočku, bude mat cestné miestne v mojej poličke ❤️

  • Reply Dasha 19. februára 2020 at 10:27

    Vždy v tom najlepšom ukončíš časť 😈 a teraz aby sme čakali😩😩😩😩

  • Reply BarboraDeParris 27. februára 2020 at 22:06

    Neodolala som, musela som si časť prečítať! Vau, bolo to neskutočne úžasné. Ten Cassien sen sa zdal taký reálny, ale keď sa prebudila, želala som si, aby to nebola pravda. Som zvedavá na pokračovanie, na ktoré aspoň nemusím dlho čakať😅 Harryho reakcia bude určite zaujímavá. A páči sa mi aj tá myšlienka, že niečo nebudeme vedieť a počkáme si až do vydania💜

  • Leave a Reply